Identita je vlastnosť toho čo je identické, teda rovnaké, zhodné, i keď rôznym spôsobom vnímané alebo nazývané. Identita však zároveň pomenúva vlastnosť toho čo je jedinečné, individuálne, neopakovateľné. Zvykli sme si, že ak architektúre priradíme akékoľvek adjektívum, tak toto bude predstavovať určitý súbor vlastných vonkajších znakov, ktoré sú pre túto architektúru charakteristické. Dnes je pomerne jednoduché identifikovať autentickú gotickú, renesančnú či modernú architektúru. Aký výrazový aparát či súbor vonkajších znakov je však vlastný architektúre s adjektívom „ekologická“ alebo „energeticky efektívna“? Bude vôbec možné niekedy rozlišovať autentické formy takejto architektúry? Nový výraz, novú estetickú paradigmu považujeme za ďalší krok, ktorý energeticky úsporná architektúra bude musieť urobiť. Je nevyhnutné, aby nadobudla vlastnú autentickú architektonickú identitu, ktorá by ju charakterizovala v rámci spektra súčasných architektonických tendencií. Kľúčovú úlohu pritom zohráva estetika. Architektúra totiž získava „nárok“ na udržateľnosť krásou, a až potom kvantifikovateľnými parametrami

 

Všeobecne o identite

Pojem identita pochádza z latinského idem, znamenajúceho to isté, totožné. Identita je vlastnosť toho čo je identické, teda rovnaké, zhodné, i keď rôznym spôsobom vnímané alebo nazývané [1]. Identita však zároveň pomenúva vlastnosť toho čo je jedinečné, individuálne, neopakovateľné. Konkrétny význam tohto pojmu je naprieč spektrom vied, ktoré s ním narábajú, rozličný. V súvislosti s architektúrou predstavuje identita súbor vlastností, ktoré objekt či urbánnu štruktúru charakterizujú a tým definujú podstatu jej jedinečnosti. Identita architektúry predstavuje individuálnu ucelenosť, ktorá je v čase viac-menej stabilná a my cítime potrebu ju chrániť a posilňovať. Stáva sa tak referenčným bodom novej výstavby [2]. Nie je práve táto vlastnosť zárukou udržateľnosti o ktorú sa ekologická architektúra toľko snaží?

 

Je to skutočne tak, že dnešný človek už nepotrebuje miesto? Vízie ekologického mesta budúcnosti tiež kladú dôraz na vlastnú identitu. Nejde iba o našu službu prírodným ekosystémom, ale aj o snahu vytvoriť lepšie prostredie pre človeka; snahu ponúknuť alternatívu k životu v dnešných mestách. „Osobná identita človeka predpokladá identitu miesta“ (Ch. Norberg-Schulz). [3]

 

„Žánre“ ekologickej architektúry. Akú formu má ekologicky autentická architektúra?

 

 

Identita ekologickej architektúry

Architektonický priestor sa pre človeka stal primárnym biotopom; predstavuje zložitý umelý ekosystém, podobný tomu prírodnému. Domnievame sa, že práve ekologická architektúra usiluje o hľadanie nového dialógu medzi architektúrou a ekológiou, s cieľom navrátiť individuálnu ucelenosť nášmu umelému biotopu. Ucelenosť, s ktorou by sme sa dokázali identifikovať.

 

Ekologická architektúra ako relevantný postoj k základným princípom architektonickej tvorby sa neustále formuje; podstata a výraz tohto fenoménu sa hľadajú celosvetovo. Pojem ekologická architektúra pôsobí z terminologického hľadiska pomerne exaktne. Široké spektrum rozmanitých architektonických konceptov realizovaných diel, ktoré sa označujú ako ekologické, však stavia podstatu tohto pojmu na tenký ľad. Ekologická alebo udržateľná architektúra zostáva „...všeobecnou kategóriou bez jedinej formálnej, priestorovej či teoretickej typológie. Môže zahŕňať široké spektrum koncepčných filozofií, od vedeckých, ktoré sa usilujú o sebestačnosť (architektúry) vďaka nulovým energetickým systémom, po poetické, ktoré sledujú vytvorenie zmysluplného priestorového kontextu pre zažívanie prírody.“ [4]

 

 

Identita ako a – rovnakosť, zhodnosť, totožnosť; b – jedinečnosť, neopakovateľnosť, výnimočnosť

 

 

 

a – tradičná architektonická identita miest;     b – grafická (vizuálna) identita miest

 

Niektorí protagonisti tohto žánru vidia naplnenie ekologického obsahu vo formálnej interpretácii prírodných motívov a tvarov, iní sledujú prísny energetický koncept stavby, nezávislý od fosílnych prírodných zdrojov. Z tohto hľadiska je možné ekologickú architektúru jednoducho rozdeliť na low-tech a hi-tech krídlo. Podľa nášho názoru je toto delenie nedostatočné a značne skresľujúce. Súčasné architektonické koncepcie udržateľnej architektúry radšej delíme na komplexnejšie kategórie:

 

• Architektúra inšpirovaná krajinou (Landscape architecture) je založená na organickej fúzii architektúry a krajiny, jej forma imituje krajinu, architektúra sa s ňou identifikuje;

• Tendencia zachovať, konzervovať miesto (Site conservation) – architektúra tohto typu dáva existenčnú prioritu prírodným útvarom, resp. prírodnému kontextu, ktorým sa radšej komplikovane „vyhne“ či „obíde ich“, akoby ich mala zlikvidovať;

• Organická a Bionická architektúra (Organic forms) hľadá svoju inšpiráciu v živej a neživej prírode;

• Architektúra kultúrneho kontextu (Cultural Context Archi­tecture) predstavuje primárne rozšírenie svojho kultúrneho a historického kontextu, pričom sleduje spôsob akým táto architektúra komunikovala so svojím prostredím;

• Architektúra ako environmentálne rozhranie (Environ­men­tal interface) – architektonická forma umožňuje maximalizáciu pasívnych energetických ziskov z prírody, predstavuje preto akési rozhranie medzi prírodnými energetickými zdrojmi a ich spotrebiteľom v podobe obydlia;

• Architektúra formovaná „zelenou“ technológiou (Green design technological innovations) využíva alternatívne zdroje energie prostredníctvom technologických inovácii v oblasti „zelenej“ architektúry, pričom tieto technológie vstupujú do architektonického výrazu stavebného diela;

• Priorita materiálového konceptu (Building materials koncepts) – využitie alternatívnych, recyklovateľných alebo už recyklovaných materiálov môže ovplyvniť architektonický koncept diela, alebo aspoň jeho výraz.

 

 

Hmotovo-priestorová interpretácia fenoménu ekologickej architektúry zostáva na architektovi, čo predstavuje PROBLÉM na jednej (a) a VÝZVU na druhej strane (b)

 

Uvedené formy ekologickej architektúry alebo princípy naplnenia ekologickej podstaty diela je možné kombinovať. Táto kategorizácia delí ekologickú architektúru podľa konceptu, ktorým chce architektúra dosiahnuť svoj udržateľný status. Je zrejmé, že podstatu naplnenia pozitívneho vzťahu architektúry a prírody vidia jednotlivé žánre diametrálne rozlične. Miera autonómnej identity je rozdielna.

 

Identita energeticky úspornej architektúry

V porovnaní so všeobecnými definíciami ekologickej architektúry pôsobí pojem energeticky úsporná architektúra veľmi exaktne. Kategórie ako nízkoenergetický či energeticky pasívny dom vieme zadefinovať v podstate „matematicky“ presne. Samotná hmotovo-priestorová interpretácia týchto fenoménov zostáva na architektovi, čo predstavuje problém na jednej a výzvu na druhej strane. Väčšina súčasných architektonických štýlov sa odvíja od tradície architektonickej moderny (najmä v Európe). James Wines konštatuje, že vplyv modernej architektúry na súčasnú tvorbu je stále markantný a napriek všetkým snahám sa mnohým „zeleným“ architektom stále nepodarilo vymaniť z epigónstva modernistických foriem. Kombinácia modernistickej formy a ekologickej podstaty väčšiny diel je podľa neho zmätočná. [5]

 

 

Aký výrazový aparát či súbor vonkajších znakov je vlastný architektúre s adjektívom "ekologická" alebo "energeticky efektívna"?

 

Zvykli sme si, že ak architektúre priradíme akékoľvek adjektívum, tak toto bude predstavovať určitý súbor vlastných vonkajších znakov, ktoré sú pre túto architektúru charakteristické. Dnes je pomerne jednoduché identifikovať autentickú gotickú, renesančnú či modernú architektúru. Aký výrazový aparát či súbor vonkajších znakov je však vlastný architektúre s adjektívom „ekologická“ alebo „energeticky efektívna“? Bude vôbec možné niekedy rozlišovať autentické formy takejto architektúry?

 

Tradičný dom so solárnymi kolektormi na streche má k autenticky ekologickej architektúre rovnako ďaleko ako konský povoz so spaľovacím motorom k autentickej forme automobilu

 

Prvý automobil vznikol osadením spaľovacieho motora na konský povoz; radikálne nový technický prvok bol osadený na (od toho momentu) archaickú formu dopravného prostriedku. Skutočne autentickú formu automobilu priniesol až následný vývoj. Tradičný dom so solárnymi kolektormi na streche má k autenticky ekologickej architektúre rovnako ďaleko. Vplyv moderných technológií a nových architektonických prvkov, ktoré využívajú udržateľné zdroje energie, smeruje (a musí smerovať) k novej estetickej paradigme architektúry. Otázka znie: je energeticky efektívna architektúra natoľko formálne vyvinutou kategóriou, že ju môžeme prehlásiť za autentickú? Nový výraz, novú estetickú paradigmu považujeme za ďalší krok, ktorý energeticky úsporná architektúra bude musieť urobiť. Potrebuje vlastný výrazový aparát na svoju prezentáciu a identifikáciu. Je pravdepodobné, že znaky tohto výrazu už sú latentne prítomné na realizovaných dielach ekologickej architektúry.

 

 

Jeden z týchto rodinných domov je ekologicky autentický

 

V rámci nášho výskumu sme predpokladali, že ekologická, resp. energeticky efektívna architektúra (EEA) má vo svojom „prirodzenom“ výraze zakódované znaky, ktoré vnímateľ (hoci aj laik) vizuálne ľahko identifikuje a podvedome (automaticky) ich asociuje s ekologickým konceptom pozorovaného diela. Prítomnosť týchto znakov vo výraze nás presviedča o ekologickej či energetickej udržateľnosti stavby bez toho, aby sme potrebovali dôkazy v podobe overeného energetického certifikátu. Považujeme ich za autentické; teda také, ktoré sú výrazu tejto architektúry vlastné; také, ktoré sú pre EEA charakteristické. V konečnom dôsledku sme identifikovali 13 takýchto znakov: kompaktnosť, horizontalita, prírodné materiály, dominantné južné presklenie, optimalizácia presklených plôch, tienenie presklených plôch, predsadené samonosné konštruk­cie, efektívna dispozícia, teplotné zónovanie, energetický medzi­priestor, priame jednoramenné schodisko, integrácia solárnych systémov a skrytý vykurovací systém. Domnievame sa, že definícia týchto znakov je medzistupňom k ich následnej tvorivej aplikácii; stanú sa tak nástrojmi (nie obmedzeniami) architektonickej tvorby. Identifikácia špecifického charakteru vizuálnych znakov tejto architektúry je prostriedkom na ich pochopenie a následnú tvorivú aplikáciu. Tento proces dokáže z izolovaného architektonického žánru, paralelne existujúceho so všeobecnou architektonickou tvorbou, vytvoriť autentický architektonický sloh.

 

Solárne panely na strechách budov potláčajú pôvodnú identitu vidieka. Je toto nová identita energeticky úspornej výstavby?

 

Náš výskum bol zameraný na novostavby energeticky úspornej architektúry. Veľké rezervy pri znižovaní energetickej náročnosti v stavebnom sektore vidíme v obnove existujúceho stavebného fondu. Zatepľovanie panelových domov je z hľadiska hľadania ich novej architektonickej identity iste problém, ktorý by si zaslúžil osobitú pozornosť. Zlepšenie tepelno-technických parametrov „paneláku“ je nedostatočným ospravedlnením absencie akejkoľvek novej architektonickej kvality, o novej identite nehovoriac.

 

Má identita zmysel?

Aký význam má identita pre globalizovanú spoločnosť? Neplatnosť tradičných princípov pri tvorbe architektonických a urbanistických celkov túto otázku vnucujú. Rem Koolhas hovorí vo svojej eseji o Generic city (teda meste bez vlastností) ako odpovedi na štruktúry závislé od identity. Tie sú pre neho iba prekážkou slobodného uvažovania o budúcnosti mesta či miesta. Vyhlasuje, že progres, identita, architektúra, mesto a ulica sú záležitosťou minulosti: „Panoráma... s tým je už koniec. To je príbeh mesta. Mesto už nie je [6].“ Jeho argumentácia je presvedčivá, keď hovorí o meste bez vlastností ako o najvitálnejšom urbánnom organizme. Václav Cílek naopak tvrdí, že „genius loci je dôvodom, ktorý nevieme pomenovať, ale kvôli ktorému sa niekam vraciame [7]“. Pokiaľ mesto, urbánna štruktúra či architektúra nedisponuje istou mierou vlastnej identity, teda ucelenosti a jedinečnosti, tak ju považujeme za nejednoznačnú, čo nás znepokojuje [2]. Ak má Koolhaas pravdu, prečo potom mestá a miesta tak bažia po znovunájdení vlastnej identity? Ekologická, resp. energeticky úsporná architektúra potrebuje neustále hľadať svoju identitu, svoj vlastný a jedinečný architektonický výraz, s ktorým by sa identifikovala, ktorý by ju urobil nielen energeticky a ekologicky, ale aj sociálne a kultúrne udržateľnou.

 

Estetika ako podmienka udržateľnosti

James Wines vo svojej knihe Green architecture píše o zlyhaní architektov pri „...konvertovaní vznešených cieľov do ekvivalentného umeleckého výrazu.“ A tiež, že „...bez umenia celá idea udržateľnosti padá. Ľudia si nikdy nebudú chcieť udržať esteticky podradnú budovu vo svojom okolí, bez ohľadu na to či je vybavená kvalitným termálnym zasklením, fotovoltickými článkami a podlahovými krytinami bez emisií.“ [8]

 

Zlepšenie tepelno-technických parametrov „paneláku“ je nedostatočným ospravedlnením absencie akejkoľvek novej architektonickej kvality

 

Estetická hodnota stavby sa stáva podmienkou jej udržateľnosti. Je nepravdepodobné, že by neestetická architektúra mohla byť udržateľnou. Energeticky efektívna architektúra potrebuje vlastný autentický výraz, s ktorým by sa mohla identifikovať a vyčleniť sa tak od ostatných architektonických štýlov (žánrov). Protiargumentácia v podstate neexistuje; iba ak sa zhodneme na tom, že estetika je pre našu schopnosť identifikácie sa s priestorom, ktorý obývame nepodstatná, čím by sme negovali väčšinu teoretických spisov o vzťahu estetiky a architektúry.

 

Aký význam má identita pre globalizovanú spoločnosť?

 

Vzhľadom k predpokladanému dopytu po udržateľných riešeniach, vyvolanom globálnou ekologickou krízou a rastom cien nerastných surovín, môžeme predpokladať, že ekologická architektúra bude na trhu úspešná. Kríza ekologická, hospodárska či ekonomická bude nakoniec predsa len krízou kultúrnou, krízou hodnôt a krízou etickou. Riešením bude iba kultúrna udržateľnosť. Ekologická či energeticky efektívna architektúra by mali svoje snaženie podriadiť najmä tomuto cieľu a aspekty kultúrnosti vo svojom obsahu absorbovať. Prvoplánová „ekologickosť“ a nízka energetická náročnosť môžu byť pre udrža­teľnosť nedostatočné podobne ako efemérna ekonomická funkčnosť hypermarketov.

 

Čo ak udržateľné technológie na výrobu „čistej“ energie neznehodnocujú prírodné prostredie po stránke vizuálnej?

 

No a záver: Je nevyhnutné, aby energeticky efektívna architektúra nadobudla vlastnú autentickú architektonickú identitu, ktorá by ju charakterizovala v rámci spektra súčasných architektonických tendencií. Kľúčovú úlohu pritom zohráva estetika. Architektúra totiž získava „nárok“ na udržateľnosť krásou, a až potom kvantifikovateľnými parametrami.

 

Energeticky úsporná architektúra potrebuje svoj vlastný a jedinečný architektonický výraz, s ktorým by sa identifikovala; musí byť sociálne a kultúrne udržateľnou

 

 

Schéma udržateľnosti

 

prof. Ing. arch. Robert Špaček, CSc. – Ing. arch. Lukáš Šíp

Ústav ekologickej a experimentálnej architektúry, Slovenská technická univerzita v Bratislave

Námestie Slobody 19, 812 45  Bratislava 1, e-mail: robert_spacek@stuba.sk – lukas.sip@stuba.sk

 

 

Literatúra

[1] Šaling, S. – Ivanová-Šalingová, M. – Maníková, Z.: Slovník cudzích slov. Vydavateľstvo SAMO, Bratislava – Prešov, 2005, s. 264.

[2] Moravčíková, H.: Identity – úvodník. ARCH, 2008, roč. 13, č. 1, str. 13

[3] Norberg-Schulz, Ch.: Genius loci. Odeon, Praha, 1994

[4] Chan, Y.: Sustainable environments. Gloucester, Rockport Publishers 2007, s. 9

[5] Wines, J.: Green architecture. Köln, Taschen Verlag 2008, s. ?

[6] Koolhaas, R. – Werlemann, H. – Mau, B.: S, M, L, XL. The Monacelli Press, New York, 1994.

[7] Cílek, V.: Krajiny vnitřní a vnější. Vydavateľstvo Dokořán, Praha, 2002

[8] Wines, J.: Green architecture. Köln, Taschen Verlag 2008, s. 8

 

Poznámky

V texte boli použité pasáže z publikácií:

• Šíp, L.: Hypotéza ekologickej autenticity architektúry. Dizer­tač­ná práca. Bratislava, Fakulta architektúry STU 2011, 259 s.

• Špaček, R. – Šíp, L.: Identita. In: Zdravé domy 2010 – zborník z konferencie. Brno, 2010

• Špaček, R. – Šíp, L.: Udržateľná architektúra. Eurostav 3, 2011

 

Tento článok bol napísaný ako príspevok do konferencie a publikovaný v: Špaček, R. – Šíp, L.: Architektonická identita energeticky úsporných budov. In: Kvalita a životnosť bytových domov. Zborník z 18. konferencie Teória a konštrukcie pozemných stavieb. Bratislava, BB Print 2011.